Dnes je piatok dvadsiateho tretieho a ja mám námet na ďalśí blogový príspevok. Čo sa dnes dialo? V podstate nič, len Murphyho zákon schválnosti fungoval dokonale. Je cca päť hodín od incidentu a emócie ešte stále doznievajú. Aby som vyprázdnil hlavu, sadám si k počítaču a píšem tento blog.

Motivácia, výzva, odhodlanie

Takže pekne poporiadku. Bol raz jeden aikido krúžok pre deti a tie cvičili v miestnom kultúrnom dome, kedže je to najväčšia miestnosť v blízkom okolí. Nie je to ideálne miesto na praktizovanie japonského mierumilovného bojového umenia, ale čo už.

Pretože kultúrny dom (resp. spoločenská miestnosť) sa využíva na také tie rôzne spoločenské akcie ako sú voľby a kary, musí sa termín tréningu tomu prispôsobovať. A tak keď mal jeden z tréningov opäť odpadnúť, vymysleli sme s trénerom alternatívny plán – zobrať deti na dospelácky tréning aikida. Ten sa koná už  v priestoroch špeciálne určených na športovú činnosť a je výrazne väčší ako spoločenská miestnosť na dedine. Pre deti je to teda celkom zážitok.

Od rodičov to ale žiadalo dopraviť dieťa na miesto určenia trošku ďalej ako obyčajne, teda do Bratislavy. Je to cca 30 km autom. Kedže som nechcel ďalší zrušený tréning, ponúkol som ostatným rodičom k dispozícii voľné miestna v mojom 7-miestnom aute.

Úspech!

Netrvalo dlho a mal som hneď všetky miesta pre deti totálne plné. Celkovo 5 detí v jednom aute a ostalo voľné iba sedadlo spolujazdca, kde deti sedieť nemôžu. Ale aj to sa zaplnilo – síce až cestou späť, ale predsa. Takže všetko v rámci vyhlášky o premávke na pozemných komunikáciách – 5 detí vo veku od 5 do 10 rokov, vybavené detským sedačkami alebo podsedákmi.

A tak sme vyrazili. Moje deti oblečené v krásnych bielych detských kimonkách, deti požičané oblečené napoly  bežne, napoly tiež v kimonkách. Úžasný pohľad na takto vyparádene deti. Ak to nepoznáte, choďte sa pozrieť na nejaký detský tréning karate, džuda alebo aikida. Stojí to zato!

Ale aby som neodbočoval. Celkovo som mal na krku 5 detí a tak aj ja som na seba nahodil spodnú časť kimona a biele tričko. Aby som netrávil veľa času prezliekaním, lebo som nevedel, ako deti budú reagovať. Bolo horúco a bol som priam ideálne oblečený na situácu, o ktorej som netušil, že nastane.

Deti cestou v aute po okresnej ceste v pohode debatovali, pýtali sa na najrozličnejšie veci a cesta pekne ubiehala. Boli sme síce poslední z trojice áut, ktoré viezli deti na tréning, ale mali sme dostatočnú časovú rezervu, a tak to vôbec nevadilo. V Bratislave sme sa pri Vajnoroch napojili na diaľničný obchvat. Klasická dopravná zápcha v piatok poobede bola v opačnom smere, my sme mali celkom kľudnú premávku. Ale akoby niečo  viselo vo vzduchu. Maximálne som sa sústredil na dopravnú situáciu, snažil sa predvídať ako to len šlo a pociťoval maximálnu zodpovednosť.

Murphy – zákon schválnosti

A v tom prásk! Vedel som to. Na rovnom úseku pred medzi Vajnormi a odbočkou na letisku sme to chytili. Počul som zreteľne syčať ľavú prednú pneumatiku a pravidelné klepnutie niečoho zaseknutého v pneumatike. Adrenalín a mozog na 300%, v duchu som kalkuloval. Rýchlosť vozidla cca 90 km/h, pomaly syčiaca pneumatika, vonku horúco, tlak v pneumatike vyšší ako obyčajne – hádam to chvíľu vydrží. Fyzikálny odhad ale nevedel presne určiť miesto dojazdu. Napínal som sluch. Syčalo. Klep, klep, klep. Pevne som uchopil volant. Snažil som sa vnímať reakcie auta a očami tlačil auto do bezpečnejších miest. Dopredu. Poď. Dúfal som, že by to mohlo vydržať po odbočku na letisko, kde je málo používaný pripájací pruh z letiska a Ružinova.

Zväčšiť mapu

Klep, klep, klep. Približovali sme sa, ale nie tak rýchlo, ako by som chcel. Zrazu klepanie neznámeho predmetu o vozovku prestalo. Ozval sa posledný výdych pneumatiky. Neviem opísať zvuk prázdnej pneumatiky valiacej sa po asfalte. Ale nie je to pekný zvuk. Volant som už držal pevne a tak som v momente, keď sa ozvalo to čvachtanie, bol už na krajnici a brzdil. Už sa nedalo ísť ďalej, ak som nechcel totálne zničiť aj disk. Našťastie krajnica bola v týchto miestach dostatočne široká. Kto vie, ako vyzerá cesta medzi Trnavou a Bratislavou chápe, že mám na mysli tretí pruh a krajnicu šírky NULA. Neviem čo by som robil tam.

Zastali sme natlačení dosť blízko zvodidiel, lebo meniť koleso na vodičovej strane nie je až taká sranda. Naštastie v tomto okamihu okrem Murphyho zákonov fungovali aj tie fyzikálne. Ak nad tým spätne rozmýšľam, tak mladá slečna prváčka, ktorá sedela na tom najzadnejšom sedadle, bola ten rozhodujúci kilogram, ktorý udržal ťažisko v trojuholníku medzi zvyšnými troma kolesami.  A tak si auto držalo stabilitu napriek ťažkému vodičovi s pivným mozoľom medzi volantom a sedačkou.

Otázky a priority

Takže čo teraz? Priority – upokojiť deti, aby nevznikla panika? Najprv umiestniť výstražný trojuholník alebo vykladať deti za zvodidlá. Komu volať? Potrebujem pomoc niekoho? Mám rezervné koleso a je použitelné? Neviem čo som spravil a v akom presnom poradí. Išlo to rýchlo. Asi som si obliekol reflexnú vestu, našiel trojuholník, upokojil deti, že sa nič nedeje a odniesol trojuholník pár desiatok metrov. Bol to stres. Nejako som vytočil 158 a  požiadal o prepojenie na diaľničnú políciu. V rachote valiacich sa áut som doslova hovno rozumel a v strese som niečo bľabotal do telefónu, aby poslali takéto to auto so svetelnou signalizáciou, aby bolo auto s piatimi deťmi aspoň trošku chránené. Boli sme síce na krajnici, ale aj vy ste už iste videli pár áut skracovať si tak cestu.

Začal som vykladať deti z auta. V hlave mi prebleslo, že ostať sedieť v aute môže byť oveľa nebezpečnešie, ako byť za zvodidlami. Bolo to náročné, lebo som stál dosť blízko a dvere sa pootvorené opierali o zvodidlá. Podsedáky zavadzali, jedno sedadlo sa muselo sklopiť, aby mohli vystúpiť aj deti zo zadného radu, a ja som tie decká prekladal postupne za zvodidlá. Kimonká špinavé. A to mi jedna mamina nakazovala, aby sme ich nezašpinili. Čo už.  V tej chvíli to bolo jedno.

Kameň, papier, nožnice

Deti boli v bezpečí a spomínam si, ako som im nakázal hrať hru kameň – papier – nožnice. Riadna blbosť, ale nič lepšie mi v tej chvíli nenapadlo. Slzy mali na krajíčku a panika bolo to posledné, čo som v tej chvíli potrebovali. Nehrali to. Ale musím ich pochváliť, že disciplinovane čakali za zvodidlami a sledovali autá, ktoré sa valili okolo nás. Možno ich upokojila roztopená čokoláda, ktorú som im napriek zhonu ponúkol. Mali ju síce dostať až po tréningu, ale teraz sa hodila. Trojuholník som si všimol prevrátený od prievanu spôsobeného frčiacimi kamiónmi. Neriešil som. Vymontoval som rezervu, vybral zdvihák a začal odkrúcať koleso. Každú sekundu som počítal – jedna, dve, tri, štyri, päť hláv ponad predný kufor.

Dopravákov nebolo nikde a ja som sa snažil čo najrýchlejšie prehodiť koleso. Ako prvé zastalo auto, ktoré deti poznali. Potešili sa. Je to tréner, nie je to tréner? Čo by tu robil? Nechápal som. Náhoda chcela, že po ceste šiel otec jedného z detí. Všimol si známe auto, deti v bielych kimonkách za zvodidlami a rýchlo pochopil, že niečo sa deje. To už som mal koleso naštastie prehodené a už za nami zastavovalo auto diaľničnej správy s výstražným svetlom. Trochu mi odľahlo. Dopravák bol zlatý. Doniesol mi prevrátený výstražný trojuholník a ospravedlňoval sa za to, že ide neskoro – zápcha všade.

Ki – energia

Šťastne sme dorazili na tréning. Ja ruky totálne špinavé, biele tričko a nohavice na sebe, kožené rukavice niekde v aute. V tom zhone nebolo kedy ich hľadať.

Ale stálo to za to. Deti si to v dojo (čítaj dóžo – to je názov pre telocvičňu, ak sa tam cvičí aikido) maximálne užili. Tréner Martin pekne zhodnotil situáciu, keď sa ma spýtal: „Cítiš tú energiu? Cítiš ten rozdiel, keď sú tu deti, a keď sú tu iba dospelí?“. Cítil som to. Napriek adrenalínu, ktorý som potreboval ešte odventilovať na boxérskom mechu. Tomu som to riadne naložil. Zatial iba pravačkou, ľavačkou ešte nie. Na tej ešte musím popracovať. Teraz keď píšem tieto riadky cítim mierne natiahnutý sval na ľavej ruke. Ale neviem kedy sa to stalo. Možno pri boxovaní, možno pri odkrúcaní kolesa.

Je trošku škoda, že na spojený tréning detí a dospelých prišlo iba pár dospelých. Možno nemohli, alebo skôr zobrali informáciu o spojenom tréningu ako varovanie. Neviem, ale môžu ľutovať. Tí, ktorí sme tam boli sme si to vychutnali. Bolo to úžasné. Deti, ktoré poväčšinou hovoria, že ich tréning nebaví, chceli cvičiť ešte ďalej, aj zajtra a prípadne aj budúci piatok. Preto neľutujem ani sekundu času, ktorú som tomuto venoval. Motivácia je to najdôležitejšie.

Cesta späť

Cesta späť bola už v podstate dosť nudná. Po defekte na diaľnici s plne naloženým auto tým najcennejším ma už nemohlo nič prekvapiť. Ani oškretý blatník na parkovisku a žiadne sorry za stieračom. Ja blbec som nechal pri parkovaní veľkú medzeru, aby deti mohli v pohode vystúpiť. Trošku som sa čudoval nad šoférom pred nami, ktorý v strmom nájazde na prístavný most sa učil pohýňať s ručnou brzdou. Nevadí, piatková večerná zápcha je ideálny čas, kolóna trošku zacúvala a ja som rád pustil pred seba niekoho, kto sa viac ponáhľa. Predok som nacúvaný nechcel mať. Potom nás v tej zápche sprava obehol tmavý VW Passat s ŠPZ SC-415-niečo, ktorému asi nič nehovorí zipsové radenie. Ale aj jeho asi navigácia Waze navigovala rovnakou obchádzkou, lebo sme ho dobehli na prvej križovatke. Určite chápete, koľko ušetril.  🙂

Už ma nemohlo nič rozhodiť. Ani skupina štvorkolkárov, ktorá nám predviedla jazdu na zadných kolesách. Sú to profíci, keď si toto dovolia v dopravnej špičke. Naštastie šli opačným smerom ako my a rýchlo sme ich minuli. Aj ten vozík s paletami, ktorý sa hompáľal zo strany na stranu, kedže bol naložený do výšky, ako dosiahne najvyšší chlap. Ešte si spomínam na pohľad do spätného zrkadla, v ktorom som zbadal na streche auta čosi dlhé. To bol signál toho, aby som nechal väčší rozostup v kolóne, ak by bolo treba prudko brzdiť. Nechcel som mať v kufri cez zadné okienko naložený nejaký trám.

Dobro došli

Deti sa nakoniec podarilo bezpečne dopraviť domov a ja som si sadol ešte k počítaču. Budem asi chvíľu spomínať na prvý detský tréning v Bratislave. Ale už sa mi uľavilo. Potreboval som to zo seba dostať a gratulujem, ak sa vám to podarilo dočítať až sem. Myslím, že je to doteraz najdlhší príspevok, aký som doteraz napísal.

Každopádne neľutujem. Pôjdem znova, ak bude záujem. Zajtra skúsim nechať opraviť defekt, ale pre istotu si dávam do kufra ešte jednu rezervu. Je to síce zimná guma, ale lepšie ako nič.

Dobrú noc.