Dnes je piatok dvadsiateho tretieho a ja mám námet na ďalśí blogový príspevok. Čo sa dnes dialo? V podstate nič, len Murphyho zákon schválnosti fungoval dokonale. Je cca päť hodín od incidentu a emócie ešte stále doznievajú. Aby som vyprázdnil hlavu, sadám si k počítaču a píšem tento blog.

Motivácia, výzva, odhodlanie

nie, my tu nestopujeme …

Takže pekne poporiadku. Bol raz jeden aikido krúžok pre deti a tie cvičili v miestnom kultúrnom dome, kedže je to najväčšia miestnosť v blízkom okolí. Nie je to ideálne miesto na praktizovanie japonského mierumilovného bojového umenia, ale čo už.

Pretože kultúrny dom (resp. spoločenská miestnosť) sa využíva na také tie rôzne spoločenské akcie ako sú voľby a kary, musí sa termín tréningu tomu prispôsobovať. A tak keď mal jeden z tréningov opäť odpadnúť, vymysleli sme s trénerom alternatívny plán – zobrať deti na dospelácky tréning aikida. Ten sa koná už  v priestoroch špeciálne určených na športovú činnosť a je výrazne väčší ako spoločenská miestnosť na dedine. Pre deti je to teda celkom zážitok. Pokračovať v čítaní →